Od víťazstva Donalda J. Trumpa v prezidentských voľbách uplynulo deväť dní (a s časovým posunom a ohlásením výsledkov vlastne skôr týždeň), napriek tomu sa komentátori na Slovensku, v Rusku i samotných Spojených štátoch dojímavo pokúšajú rekonštruovať údajný mierový plán Trumpovej administratívy.

Takzvané úniky informácií o parametroch plánu sa zväčša odvodzujú z rozličných analýz a odborných, výskumných alebo hoci aj len politických protivojnových článkov autorov ktorí majú v nejakej miere bližšie k novej národno-republikánskej populistickej koalícii ako je napríklad Quincy institute for responsible statecraft (jeden z najpodrobnejších článkov na túto tému publikovali George Beebe a Anatol Lieven pod názvom „The Diplomatic Path to a Secure Ukraine vo februári 2024 práve na quincyinst.org ), Ron Paul Institure for Peace and Prosperity (ktorý v skutočnosti žiaden text k ukončeniu vojny nepublikoval, iba trvá na kritike demokratov za to, že jej nezabránili) či American Affairs Journal alebo America First Policy Institute, kde publikujú na ukrajinskú tému najmä genplk. (v.v.) Keith Kellogg, Fred Fleitz a Gloria MacDonalds (okrem iného stať K. Kellogg – G. MacDonalds „EXPERT INSIGHT: Ukraine End State“ z 2. novembra 2023, stať F. Fleitza „The Floor is Falling Out From Under Biden’s Ukraine Policy“ z 1. decembra 2023, prv zverejnená v American Interest stať K. Kellogga „What Donald Trump’s Ukraine Strategy Could Look Like“ z 20. decembra 2023, prvýkrát uverejnená v The National Interest, alebo opäť článok K.Kellogg – G. MacDonalds „Zelenskyy and the U.S. military-industrial complex“ z 20. decembra 2023.

Práve z takýchto prameňov sa snažia redaktori a analytici, najmä v mojich po BabylonBee najobľúbenejších fake news ako CNN či MSBNC, alebo neslávne známych New York Slimes, pardon New York Times, vypreparovať niečo čo by mohli divákom predstaviť. Je to často v podobe onoho plánu „Land-for-peace“ alebo najnovšie „Land-for-security“, ktorý mediálne spomenul vo veľmi miernej podobe uznania straty Krymu Bryan Lanza, inak politický poradca Trumpa, v rozhovore v ktorom takmer nič nepovedal (pre Washington Post). Samozrejme, tendenciu k zmrazeniu konfliktu okamžitým prímerím možno vidieť aj v niektorých rozhovoroch J.D. Vancea, teda zvoleného viceprezidenta. Ale predvolebný rozhovor nie je práve plán.

Napriek tomu, tento „plán“ dnes podrobil kritike Dag Daniš zo Štandardu. Naozaj som si nemyslel, že toto bude prvý článok na tomto webe, rozpracovaných je ich zo desať, ale aktuálnosť témy ma celkom nepravdepodobne vyprovokovala. Pravdupovediac spolu s niektorými článkami ruského politického komentátora a kedysi ruského poslanca ukrajinskej Najvyššej rady Olega Careva. Komentáre Careva sú veľmi predbežné a napokon aj odkazujú na predčasnosť hodnotenia predtým než je zrejmé, kto vlastne americkú zahraničnú politiku bude formovať (negatívne reakcie prevažujú napríklad ohľadne nominácie Marka Rubia, pozitívne ohľadne ex-demokratky Tulsi Gabbard).

Budem však citovať Daga Daniša: „Treba otvorene povedať, že tieto plány vyzerajú príšerne. Nemajú viesť k mieru a širším bezpečnostným dohodám pre Európu, ale len k niečomu, čo sa v športových zápasoch nazýva time-out. Dlhší time-out, keďže Spojeným štátom hrozí otvorenie blízkovýchodného a možno aj taiwanského frontu, ktoré považujú za dôležitejšie ako bitky o Záporožie… Podľa predbežných správ z Trumpovho tímu, o ktorých informoval Wall Street Journal, sa na Ukrajine nemá vyriešiť vôbec nič. Všetky spory sa majú len zmraziť.Majú sa zmraziť boje, ktoré Rusko vyhráva. Má sa zmraziť vstup Ukrajiny do NATO – na 20 rokov. Potom sa uvidí…Popri tom má pokračovať vyzbrojovanie Ukrajiny zo strany Spojených štátov, aby si udržala suverenitu a bezpečnosť – no už to nemá byť za americké peniaze, ale zrejme za európske. Alebo na úver, za ktorý sa zaručia európski partneri.A nakoniec: zmrazenú frontovú líniu majú strážiť krajiny NATO, no bez Spojených štátov. Trumpovi poradcovia odkazujú, že Američania nemienia nasadzovať vojakov na Ukrajinu a rovnako nič nemienia financovať. Ani cez NATO, ani cez OSN. O nasadenie vojakov na Ukrajine sa má postarať Európa. Konkrétne Nemci, Francúzi, Poliaci…„

Takýto plán označuje Dag Daniš za príšerný z hľadiska spravodlivosti, morálky a pravdy. V princípe sa v nasledujúcich odsekoch snaží zvaliť hlavnú vinu na „americko-ruskú“ konfrontáciu na Američanov. „Európania“ onen neexistujúci národ, to robia radi. Dokonca aj dnes, keď sa ozývajú tlaky na mierové riešenie, alebo prímerie, počujeme teda, že do konfliktu „nás“ Európanov zatiahla americká administratíva, raz je hlavná vina na Bushovi, potom Obamovi, ušlo sa aj Trumpovi, inokedy Bidenovi, vždy sa objavuje nechutná Victoria Nuland.

Intermezzo o nemožnej a neželateľnej európskej jednote

Dag Daniš je (často to o sebe píše a hovorí) zástancom akejsi samostatnej zahraničnej stratégie Európy (či už EÚ alebo hlavných európskych mocností, pravdupovediac, aj keď o tom píše, nikdy nepriblíži ako si to predstavuje bez jednotného európskeho štátu – pojmu nadštátny celok sa radšej vyhnem, lebo by som citoval na nevhodnom mieste úvahy prof. Tuku z jeho poslednej monografie Rechtssysteme: Grundrisse einer Rechtphilosophie, teda Právne systémy: Náčrt právnej filozofie, 1941-1943) .

Európska strategická nezávislosť od USA a Ruska bol nezmysel, už keď s ním prišiel v emigrácii profesor Ďurčanský. Ten aspoň vedel, prečo ho šíri – jeho cieľom bolo „federalizáciou“ Strednej Európy vytlačiť zo strednej Európy Nemecko a sovietske Rusko, a následne zjednotením Európy dosiahnuť vytlačenie Američanov z Európy, a spojenectvom Európy s komunistickou Čínou – áno bývalý minister zahraničia 1.SR a emigračný bojovník za nezávislosť ktorého busta v Rajci tak poburuje slovenských euroantifašistov predbehol ich geopolitické myslenie o 60 rokov.

Na globálnu strategickú nezávislosť je nutný jednotný európsky štát (jednotný v zmysle jednej suverenity, bez ohľadu či pôjde o zložený štát). Prečo to tvrdím ? Po prvé preto, že v Európskej únii dominujú záujmy jednotlivých štátov, ktoré pritom ale nemožno úspešne presadzovať navonok, keďže únia nedisponuje dostatočným donútením voči politickej (mocenskej) menšine. Dobre to vidno na Orbánovi a čiastočne aj na Ficovi a ich politike (odhliadnuc od toho, že ich politiku považujem za vhodnejšiu ako politiku európskej väčšiny). Aj malé štáty (ako napríklad pobaltské štáty) sú prostredníctvom nominantov v Eurokomisii schopné presadiť vyostrovanie jej „spoločnej politiky“ a spolu s mediálnou podporou vytvárať dojem konsenzu tam kde konsenzus nie je.

Ale Európa nemá reálnu možnosť byť jednotným štátom, a to ani v podobe federácie. Gro nadnárodných elít je v skutočnosti za plazivú federalizáciu, avšak aj plazivé tempo posilňovania európskeho centra sa na perifériách prejavuje silným odstredivým efektom. Vidíme to na stále opäť na Fénixovi modernej európskej politiky – nacionalizme, ktorý vždy a stále dokáže napriek obrovskému tlaku médií, elít a akadémie, a indoktrinácii vzdelávacieho systému, pritiahnuť masy voličov.

Z hľadiska európskej „strategickej nezávislosti“ je ale jednotný európsky štát aj neželateľný. Prečo ? Stačí sa pozrieť na posuny európskej politiky v reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu. Švédsko a Fínsko v NATO, sankcie uvaľované a stále rozširované Európskou úniou (vrátane nečlenských štátov NATO), sankcie uvalené kedysi neutrálnym Švajčiarskom… Jednoducho, spoločná európska akcia na Ukrajine by ľahko mohla skončiť nasadením vojsk európskeho NATO na území Ukrajiny. To by nutne nemuselo viesť k jadrovej eskalácii. Viedlo by to len k dlhšej vojne, s väčším vyčerpaním európskych síl než je tomu dnes.

Späť k mierovému plánu, alebo to všetko tí zlí Američania

Daniš ďalej píše: „Aby sme to zhrnuli, pravda je taká, že motorom výbušného rozširovania NATO, motorom konfrontácie Západu s Ruskom a nakoniec aj motorom vojny na Ukrajine a zákazu rokovaní s Ruskom boli Spojené štáty a Británia. Nie európske krajiny, ktoré 25 rokov varovali, že by to mohlo viesť k vojne… A dnes, keď táto tvrdá anglosaská línia bolestivo narazila na realitu, sa má všetko zmraziť – s tým, že to budú financovať Európania. A nielen financovať. Majú nasadiť životy na zmrazenej frontovej línii. Majú dať Ukrajine bezpečnostné záruky. A majú niesť zodpovednosť za poriadok na Ukrajine. Zodpovednosť, z ktorej sa chcú Spojené štáty vyzliecť…Ak si ešte európske krajiny udržali zvyšky suverenity a dôstojnosti, mali by tieto plány hodiť do koša. A mali by trvať na tom, čo sa sľubovalo – na realistickom mierovom pláne. A na širších bezpečnostných dohodách Západ – Ukrajina – Rusko, ktoré by viedli k ukončeniu hybridnej vojny v Európe. Teda k obnoveniu bezpečnosti, poriadku a voľného obchodu na kontinente.“

Z nesprávnych predpokladov nemožno dôjsť k správnym záverom. Nie je pravdou, že európske krajiny „25 rokov varovali“ a USA „boli motorom“. Dag Daniš si pravidelne idealizuje európske postoje k ukrajinsko-ruskému konfliktu aj rozširovaniu NATO. Akosi záhadne sú pre neho v Bukurešti Klaus a Merkelová Európania, ale Poľsko, pobaltské krajiny či Rumunsko sú zrazu akýsi non-európania. Dynamika európsko-amerického vzťahu mu uniká. Sú to práve európski atlantisti, a štáty vybudované na rozvalinách bývalej ruskej ríše, ktoré v panike z akéhokoľvek marginálneho ruského posilnenia (aj v dnešnom stave frontu má Rusko západnú hranicu okrem Kaliningradskej enklávy najďalej od európskeho vnútrozemia od 17. storočia) tvoria dlhodobo intelektuálny motor pretvorenia Európskej únie na principiálne protiruskú štruktúru.

Úplne sa to zatiaľ nepodarilo, ale obdobnú politiku presadzovali a presadzujú aj v NATO. Pre túto politiku si dávno získali (aj tí najkonzervatívnejší z nich) podporu európskych progresívcov, onej novej strany s vedúcou úlohou v spoločnosti, ktorí paradoxne verklíkujú propagandu centrálnych mocností o ruskej hrozbe z rokov pred začatím I. svetovej vojny. Európske blokové myslenie postavené na mechanickom rozšírení západoeurópskych štruktúr do strednej Európy, neumožňuje identifikovať iného globálneho protivníka Európy ako Rusko. Európsky priemysel nie je vstave viesť obchodnú vojnu s USA ani s Čínou a to najmä preto, že politická, ale aj demografická štruktúra Európskej únie a oveľa hlbšie zakotvenie sekulárnosti štátov, rovnako ako katolícka väčšina spolu s sekulárnymi princípmi Francúzska, Talianska a Nemecka umožňuje „zeleným“, „červeným“ aj „dúhovým“ skupinám oveľa viac vplyvu ako štruktúra USA. Green deal je dokonalým príkladom. Energetické sankcie ďalším. Ale napokon aj na sankciách niekto zarába, a nie sú to len Američania a Rusi, (tí „obvyklí podozriví“) sú tu aj záujmy konkrétnych lobistických skupín.

Čím si Dag Daniš vysvetľuje všetky tie súhlasné prejavy európskych lídrov s americkou líniou v rokoch 2022-2023 ? Čím si vysvetľuje tú snahu o predbehnutie amerických sankcií ? Čím si vysvetľuje okamžitú podporu garantov Dohody Janukovyč – opozícia americkému riešeniu – dovŕšeniu prevratu a inštalovaniu novej vlády v r. 2014 ? Čím si vysvetľuje samotnú tému nepokojov v 2014 – návrh asociačnej dohody medzi Ukrajinou a Európskou úniou ?

Ale hlavne: Naozaj je nespravodlivé, že Európa zaplatí za sprostosť svojich politikov ? Na jednej strane počujeme pravidelné nariekanie, keď sa USA čo i len trochu odchýlia od fokusu na Európu, a konkrétne ak „spochybňujú NATO“ alebo „boj s ruskou hrozbou“. Následne maniakálne výzvy na vybudovanie európskej obrany bez či mimo NATO, či spoločnej únijnej obrany lebo EÚ sa musí spoliehať na svoje sily. No ale ak sú tieto záchvaty postavené na realistickom odhade významu „ruskej hrozby“ potom k čomu smerovala kritika amerického „podnecovania vojny“ ? Ak ale predstavujú propagandisticky pokrivený obraz reality, a ak Atlantisti sú neprirodzeným, neorganickým implantátom spoza oceána, prečo tak dlho vyhrávali voľby ? Ak boli Nemci a Francúzi proti prijatiu Ukrajiny do NATO prečo na sammitoch hlasovali stále a znova ZA. Lebo sa vždy našla nejaká technikália ? Ako majú potom takí Rusi, Číňania, alebo hoci aj Zjednotený arabský kalifát, ak raz vznikne, brať európskych politikov vážne ? Veď tí ani Minské dohody nebrali vážne. Sama Merkelová o nich vyhlásila, že len chvíľu potrebovali vodiť Putina za nos aby pomohli Ukrajine pripraviť sa na útok.

Samozrejme, plány na prímerie s európskou finančnou účasťou a európskym dozorovaním demilitarizovanej zóny „vyzerajú“ zle. Ale napriek tomu sa o nich hovorí na európskej úrovni už dlhšie. A diplomatické kuloáre šumia návrhmi na „land-for-security“. Politika (aj medzinárodná) je umením možného. Prečo majú mnohé plány na prímerie podobu, ktorú opisuje Dag Daniš ?

Nerealistický plán a jeho alternatívy

Úplným základom prímeria (akéhokoľvek) je to, že musí dosiahnuť zastavenie bojov, a súčasne aspoň opticky musí byť stráviteľné pre politickú (decíznu) sféru hlavných účastníkov a pre ich verejnú mienku (a áno, verejná mienka existuje aj v diktatúrach alebo autoritárskych štátoch a aj tam sa legitimizácia moci odvodzuje od nejakej miery súhlasu ovládaných). V prípade Ruska a Ukrajiny, ako aj európskych a amerických sponzorov je nevyhnutné aby Rusko malo dôvod zastaviť boje a teda aby mu bola ponúknutá prinajmenej faktická držba dobytých území. Putin musí byť schopný vyhlásiť, že ciele ŠVO boli naplnené. To okrem iného takmer vylučuje uzavretie prímeria pred obsadením celého Donbasu. Ukrajina musí mať pocit, že uzavretie prímeria neznamená jej pohltenie Ruskom. Tento pocit musí byť niečím odôvodnený, a nemôže byť odôvodnený prijatím do NATO. Preto je potrebné poskytnúť Ukrajine nové bilaterálne „garancie“ a prisľúbiť jej ďalšie dodávky zbraní. Američania musia mať pocit, že sa vyviazali z nezmyslu, v ktorom voličská koalícia, ktorá Trumpa doniesla do Bieleho domu, nechcela nikdy figurovať, a súčasne, že môžu na prímerí ušetriť. Európania z východného krídla NATO (pás od Fínska po Rumunsko, odhliadnuc od Slovenska, Maďarska a do istej miery Bulharska, ktorého pozíciu nepozná ani Bulharsko) musia mať pocit, že prímerie nepovedie k pohlteniu Ukrajiny Ruskom.

„Uniknuté črty plánu“ smerujú k zaškrtnutiu všetkých políčok. Drobný problém je, že zodpovedajú stavu na fronte zo zimy 2023, alebo pripusťme februára 2024. Dnes sú do značnej miery zastarané. Ale Dag Daniš zabúda na oveľa dôležitejšiu vec – ak by aj návrh Trumpovej administratívy vyzeral nejako podobne ako návrhy amerických izolacionistov či akademických stúpencov America First, bol by to návrh. Kompromisný mier (Negotiated settlement) sa málokedy uzatvára na báze prvého návrhu (na základe prvého návrhu sa málokedy uzatvárajú súkromnoprávne urovnania s podstatne menšími „stávkami“, záujmami, nákladmi a obeťami).

Alternatívne plány zatiaľ poznáme – Formulu Zelenského, a ruské vojnové ciele (ciele ŠVO). Formula Zelenského znamená stiahnutie Rusov z celej Ukrajiny vrátane Krymu (prípadne z území v držbe Kyjeva do r. 2022) reparácie a členstvo Ukrajiny v NATO. Ruské vojnové ciele znamenajú zabranie Donbasu a ďalších území na juhu a východe Ukrajiny (minimálne v rozsahu doterajších referend o pristúpení) a na zbytkovej Ukrajine zabezpečenie „denacifikácie“, „demilitarizácie“ a ruských jazykových a náboženských práv. Zelenského plán je plne nerealistický. Ruské vojnové ciele majú ďaleko k naplneniu.

Alternatívny plán Daga Daniša je ešte lepší: Európske štáty sa ohradia proti americkému plánu a – nie, nepredložia – požiadajú Američanov, aby predložili nový plán („budú trvať na tom čo sa sľubovalo – realistickom pláne“, akosi nie je jasné, kto a komu sľuboval to o čom Daniš píše, rozhodne žiaden realistický plán nesľuboval Biden, a Trump sľuboval zastavenie bojov do inaugurácie, ale žiaden trvalý mier som v jeho sľuboch ja nečítal, rozhodne všetky úniky a texty o mierovom riešení predpokladali prímerie a prvotné zmrazenie konfliktu). Ba čo viac, podľa Daniša majú štáty Európy trvať na ukončení hybridnej vojny a vybudovaní novej bezpečnostnej architektúry v Európe. A to má akože Trumpova administratíva vybudovať v Európe na svoje náklady a svojim úsilím, a dalo by sa povedať za odporu polovice Európy. Povedzme, že by sa o to Trump pokúsil. Ak sa rokovania začnú, je možné, že nejaká architektúra vznikne. Ako by povedal Tusk, vznikne „ponad hlavy“ Ukrajiny ale aj „nás“ (myslené Poľska) pričom „ponad hlavy Ukrajiny a Poľska vzniknúť nesmie“. Teda M. Rubio a osobitný vyslanec (ešte nevymenovaný) budú poletovať po Európe a najmä medzi Bruselom, Parížom, Berlínom, Varšavou, Kyjevom, Stockholmom, Bukurešťou, Tallinom a Moskvou, a budú dojednávať aby Európa súhlasila s ich plánom. Iste, vylúčiť sa to nedá. Aj v takom prípade je prímerie základom pre rokovanie.

Väčšmi si však viem predstaviť dva iné realistické výsledky rokovaní o prímerí : Prvým je, že sa na Ukrajine napokon budú konať prezidentské voľby (spor o ich konanie je momentálne predmetom súdneho konania) a šanca že ich vyhrá Zelenský sú minimálne, a nový prezident s novou vládou uzatvoria prímerie s Ruskom po bilaterálnej dohode s USA bez dostatočných záruk, alebo s fiktívnymi zárukami na spôsob budapeštianskeho memoranda, pričom hlavným americkým vkladom do „novej bezpečnostnej architektúry“ bude nulová prítomnosť USA na Ukrajine, stiahnutie amerických jednotiek z Pobaltia a limitovanie prítomnosti v Rumunsku a Poľsku. Územia, ktoré Rusko drží bude držať aj naďalej, a stále pôjde o nejaký druh zmrazeného konfliktu. Druhým je, že počas rokovaní o prímerí Američania zastavia financovanie Ukrajiny ako aj dodávky zbraní, Európska únia načas menšiu časť výpadkov nahradí no a následne dôjde (už v situácii vpádu Rusov do Dnepropetrovskej oblasti od ktorej sú dnes vzdialení pri Novodarevke osem kilometrov) k prízemiu a la Parížske dohovory, ktorými bola ukončená vojna vo Vietname, Američania alebo EÚ sľúbia ukrajinskej vláde ďalšiu podporu tak ako to USA sľúbili južnému Vietnamu. Potom sa môže ukrajinská obrana zrútiť a na „ukrajinskojazyčných“ územiach Haliče a nejakého zvyšku strednej Ukrajiny vznikne nový ukrajinský štát, o veľkosti a geopolitickom význame Bieloruska. A budem prekvapený, ak nebude proruský, alebo v pomerne vazalskom postavení k Rusku.

Samozrejme, môžem sa mýliť, ale tento odhad je oveľa realistickejší ako „nová európska bezpečnostná architektúra“. No a zrušenie sankcií ? Amerických – niektorých – možno. Európskych ? Hneď potom ako získa AFD 52 % vo voľbách alebo LePenová väčšinu vo francúzkom národnom zhromaždení. Pravdepodobnosť takého výsledku sa však limitne blíži k nule. Európska rada nezavádzala sankcie na americký tlak. To je blud. Jastrabi sa predháňali v tom, kto viac ublíži európskej ekonomike. A nie, v najdôležitejších európskych štátoch nie je na obzore taká zmena exekutívy, ktorá by sankcie zrušila.